dobré veci

Mám rada Starbucks. Je to ostrovček útešnej rovnakosti vo svete plnom kultúrnych šokov a jazykových bariér.

Starbucks je (moja najobľúbenejšia) korporátna odpoveď na každú existencionálnu krízu. Nech už ste akokoľvek – fakticky či prenesene – stratení, je skvelé vedieť, že môžete pri tom cucať svoje skinny bone dry cappuccino.

Mám so Starbucksom vlastne milostný vzťah, s nehou spomínam na ten prvý a najlepší je vždy ten posledný. Hrdo vlastním zákaznícku kartu, ktorú nosím poriadne nabitú. Ak mám ešte aj lístok na metro, už vôbec nepotrebujem keš.

Mám svoj obľúbený na ôsmej Avenue, kde ma poznajú. Zopár ich (tých menej narvaných) pravidelne a nostalgicky navštevujem v Londýne; tam som bola do tajomného čara megasiete hnusnej kávy z kelímku zasvätená. Ilúzia intelektuálnosti uhladenej klientely, žiadni somráci. Tisíci krát obzerám škaredé hrnčeky a slabučké albumy popových spevákov. V Mexico City si pri čakaní v šóre podupávajú do diskorytmu povyzliekaní nagelovaní fešáci, Starbucks je očividne mladistvo cool. V Sydney stretnete len portugalských turistov, miestny fajnový kávičkár sem nevkročí. Na Prahu som nasratá – až tu si uvedomím, aká je tá highly caffeinated brečka nemravne predražená! Na brehu Huangpu v Pudongu som zo Starbucksu zdesene utiekla zo záchodov – bulharských šľapacích hajzlov. Najbizarnejší je zasa vo francúzskej štvrti Pekingu – podnik úplne prázdny, zamestnanci sa na vás vrhajú ako vyhladované šelmy a dobre že vám penu neuhladia dychtivými prstami.

Môj úplne najobľúbenejší je ale v Hong Kongu, na prvom poschodí podivného krpatého shopping centra. Pod nami ruch hustej križovatky, v medovom prítmí miliskujúce sa páriky. A na tabuli dôverne známe tall, grande, venti. Frappuccino, rooibos latté.

Skutočné esperanto súčasnosti.

Najsuper: návykový sugarfree hazelnut sirup a fakt, že latté ma na tri hodiny zasýti.

Zloba: šóry. Ale ževraj kríza priškripne – a zase sa bude dať v Starbucksoch dýchať...

Starbucks, all over the fucking world (www.starbucks.com)